maľba Lascoux  - cca. 15 000 pred Kr.                                                  expanzia Frankskej ríše

Najstaršie dejiny Francúzska sa podľa súčasných nálezov datujú do doby pred zhruba 1,8 miliónmi rokov, kedy sa na dnešnom území Francúzska objavili prví ľudia. Stopy prvej rozvinutejšej kultúry tu nachádzame už v paleolite. Od 6. storočia pred Kr. je toto územie obývané Keltmi, ktorí postupne splynuli s Rímskou ríšou v rímskej provincii Galia. Spomedzi francúzskych miest významných už v tejto dobe spomeňme len Marseille, pôvodne grékmi založenú Massaliu či Lyon, v dobe Rímskej ríše Lungdunum, centrum provincie Galia. V 6. storočí nášho letopočtu, počas obdobia sťahovania národov sa tunajšie obyvateľstvo zmiešalo s Germánmi, ktorí tu po páde Rímskej ríše vytvorili svoje vlastné štáty, pričom zo všetkých germánskych kmeňov sa ako najsilnejší ukázali Frankovia, ktorí si všetky ostatné kmene postupne podmanili a dali Francúzsku meno.

Najpevnejším a najmocnejším štátnym celkom raného stredoveku sa po Byzancii stala práve Franská ríša. Svoj najväčší rozmach dosiahla za vlády Karola Veľkého, ktorého potomkovia vládli ríši až do roku 987, kedy na trón nastúpila dynastia Kapetovcov (so svojimi vedľajšími vetvami– Valois, Bourbon– sa na tróne udržala až do vzniku Francúzskej republiky). Po rozpade Franskej ríše Verdunskou zmluvou v roku 843 sa z jej západnej časti postupom času začalo formovať Francúzsko (práve rok 843 býva označovaný za vznik útvaru priamo predchádzajúceho dnešnému Francúzsku). Hoci kráľovská moc nebola vo Francúzsku na začiatku príliš veľká (mnohí šľachtici boli aspoň tak mocní ako kráľ), postupom času sa začala upevňovať a za Filipa II. Augusta a Filipa IV. Pekného bolo už Francúzsko európskou veľmocou. Napomohlo tomu aj francúzske víťazstvo v Storočnej vojne, v ktorej sa vyhrotil dlhoročný zápas medzi Francúzskom, ako veľmocou na pevnine a Anglickom, ako mocnosťou na mori. Už začiatkom raného novoveku tak Francúzsko nastúpilo cestu k postaveniu svetovej veľmoci. V 16. storočí sa hlavným súperom Francúzska stali Habsburgovci vládnuci Španielsku a Svätej rímskej ríši, teda obom francúzskym susedom. V druhej polovici tohoto storočia bolo Francúzsko uvrhnuté do krutých náboženských vojen, ktoré vyvrcholili masakrom hugenotov, ktorý do dejín vstúpil ako Bartolomejská noc. Po nej nasledovalo upokojenie a konsolidácia pomerov. Následne za vlády Ľudovíta XIV., Kráľa Slnka, kráľovská moc dosiahla vrchol a Francúzsko značný rozmach, sprevádzaný však obrovským vyčerpaním francúzskej ekonomiky, čo spolu s ďalšími problémami napokon zapríčinilo Veľkú francúzsku revolúciu.

korunovácia Karla Veľkého

Situácia verejných financií sa stala neúnosnou za vlády Ľudovíta XVI., ktorý teda dal po 175 rokoch zvolať zasadanie generálnych stavov, ktoré v roku 1789, na začiatku Francúzskej revolúcie, zanikli tým, že sa     zástupcovia tretieho stavu vyhlásili za Národné zhromaždenie. Samotná Francúzska revolúcia prepukla toho roku 14. júla dobytím kráľovskej väznice Bastila a viedla v roku 1792 k nastoleniu Prvej francúzskej republiky a zmene stavovskej spoločnosti na občiansku. Republiku síce čoskoro ovládol Napoleon I. a premenil ju na cisárstvo, jej myšlienky však zachoval (republikánska tradícia je dodnes badateľná na viacerých štátnych symboloch) a rozšíril po celej Európe. Prvých 15 rokov 19. storočia bolo v Európe úplne v znamení prevahy Francúzska. V priebehu 19. storočia došlo k niekoľkým striedaniam občianskych vlád s pokusmi o návrat k monarchii či absolutizmu, čo bolo sprevádzané mnohými revolúciami.

Postupne vzrastajúce napätie medzi alianciami (Dohoda a Trojspolok) v Európe viedlo v prvej polovici 20. storočia k prvej i druhej svetovej vojne – hoci z oboch Francúzsko vyšlo víťazne, začalo postupne strácať svoje veľmocenské postavenie. Po druhej svetovej vojne vznikla Štvrtá republika a v roku 1958 bola nastolená súčasná Piata francúzska republika na čele s generálom Charlesom de Gaullom.

V posledných desaťročiach sa Francúzsko zmierilo s Nemeckom a v spojení s ním usiluje o politickú a ekonomickú integráciu Európy. Francúzsko bolo na čele štátov podporujúcich urýchlené rozšírenie menovej únie, ktorú chcela dosiahnuť vytvorenie viac zjednotenej a schopnej európskej politiky, obrany a bezpečnostného aparátu. V referende o prijatí Zmluvy o Európskej ústave však 55% francúzskych občanov hlasovalo proti, čím boli tieto plány výrazne zbrzdenie.